Vlakom po Ukrajine a Moldavsku (Poprad - Kyjev - Odessa - Kišinev - Ľvov - Poprad)

Autor: Braňo Švec | 10.5.2015 o 17:03 | Karma článku: 11,62 | Prečítané:  13140x

V polovici júla sme sa vybrali vlakom na Východ. Vytýčili sme si "highlighty", ktoré nechceme vynechať, ale nie presnú trasu cesty. Podľa situácie s dostupnosťou lístkov sme boli pripravení na Ukrajine improvizovať.

A improvizovať sme museli už po príchode do hraničného mesta a železničného uzla Čop, keď sme sa prvýkrát stretli s nevrlou pracovníčkou za pokladňou č. 8, ktorá ako jediná "rabotala". Vráťme sa ale ešte k slovenskej časti cesty - rýchlik z Popradu meškal 15 minút, v Košiciach sme museli prebehnúť k osobáku do Čiernej nad Tisou a v Čiernej sme hneď prestupovali do "medzinárodného vlaku", ktorého súprava pozostávala z lokomotívy a z jedného vozňa. Sprievodca vo vlaku nás upozornil, aby sme si na Ukrajine dávali pozor, a že na Ukrajine je veľká korupcia. (to pritom netušil, že máme naplánovanú aj návštevu Podnesterskej "republiky"). Vlak zastavil na hraničnej línii a okrem nás colníci skontrolovali mladú Ukrajinku (volali sme ju Nasťa) a mierne  pripitého Rusa. Keď po pasovej kontrole vyšlo najavo, kto je odkiaľ, Rus začal Nasťu pokladať za Poľku (lebo "Ukrajinci nie sú národ"), na čo sa Nasťa urazila a poriadne nahlas to dala najavo. Ukrajina nás privítala kvalitnou výmenou názorov.

Priamy vlak do Odessy, ktorý jazdil z Čopu prvý rok, bol vypredaný, okrem triedy SV (luksusnyj), ktorý stojí cca. 6-krát viac ako lístok do nižších tried - platzkartnyj (lôžkový veľkokapacitný vozeň) a kupejnyj (kupé so štyrmi lôžkami). Do Odessy sa dostanete za cca. 12 € najnižšou triedou alebo 66 € najvyššou. Cestovanie vlakmi je teda na Ukrajine lacné, a v porovnaní s inými druhmi dopravy určite aj najpohodlnejšie. Lonely Planet síce píše, že cestovanie v platzkartnyj vagóne západným turistom neodporúča, my sme však zo Slovenska a tak sa aj tam cítime dobre. Neskôr síce zistíme, že nie vždy príde vozeň v rovnakej kvalite, ale počas nášho tripu padla aj veta "Dnes budeme konečne spať vo vlaku, teším sa, že sa dobre vyspím" :).

Vybrali sme sa teda do Kyjeva, odchod okolo 18:00 (poezda.net), príchod okolo 11:00. Na začiatku sme boli vo vozni sami, a možno aj preto sa cestovalo fajn, prechod cez Karpaty sme stihli ešte pred zotmením a nekonečné roviny na nás čakali až v noci. Pár pív od dežurnej, ktoré vytiahla z kopy naskladaných diek, aby tento jej tajný biznis nikto neobjavil a aby pivká vydržali krásne cholodne. O polnoci sme dorazili do Ľvova, polhodinovú prestávku sme využili na preskúmanie stanice a blízkeho okolia a doplnenie pitného režimu.

Po príchode do Kyjeva sme museli vyriešiť náročné logistické operácie, a prehrýzť sa dlhými radami pri pokladniach a neuveriteľne nepriateľskými pracovníčkami za prepážkami. Na informáciách nás po dvoch otázkach pokladníčka rázne slovami Biľety ňet! vypoklonkovala a nám neostávalo nič iné len využiť služby internetovej kaviarne, zistiť odchody vlakov, pripraviť si viacero variant a kúpiť si niekam nejaké lístky na nejaký čas. Podarilo sa. Ďalší deň o 14:00 smer Odessa - kupejnyj. Máme teda viac ako 24 hodín na objavovanie Kyjeva.

Kyjevské metro (1 jazda 0,2 €), Nám. slobody (Majdan Nezaleznosti), Chreščatyk, park Miskyj sad, štadión Dynama, rieka Dnipro, ponad ňu megadlhá zlaňovačka na pláž na ostrove s kempom, za vybavenie ktorého by sa hanbili aj na Šírave pred 30 rokmi (a pritom tak blízko krásneho centra hlavného mesta). Mezdičasom sa nám zvečerilo a my sme stále nemali vyriešený nocľah, hoci v kempe nám ponúkli chatku s okolím pripomínajúim niečo medzi pionierským táborom a psychiatrickým ústavom bez WC a sprchy za 15 € na osobu, táto ponuka nás veľmi neoslovila. Ale mali sme istoty - keby bolo najhoršie, spali by sme tu.

Vydali sme sa späť na stanicu, kde sme mali odložené bagáže a skúsili sme šťastie priamo tam - na štvrtom poschodí stanice ponúkajú hotelové ubytovanie - kimnaty. Za 21 € na osobu nám izba s klimatizáciou a pekným výhľadom dobre padla. Večer sme skúsili (s menším úspechom) dva kyjevské bary a o pol noci sme boli na našej peknej kimnate.

Po raňajkách sme dali Múzeum Černobyľu, ktoré je ladené skôr do polohy vyzdvihovania hrdinstva tým, ktorí sa tam v tom čase nachádzali alebo prišli na pomoc, aj keď nevedeli do akého pekla ich tam posielajú. Ale stojí to za návštevu. Potom sme si pozreli ďalšie pamiatky - Zolota Vorota, Chrám sv. Sofie, obed v reštaurácii, a (vďaka nesmierne pomalej obsluhe) švihom na švidki poezd.

Reštaurácia na Ukrajine znamenala pre nás vždy nečakaný zážitok - výborné polievky (najmä Soljanka), dobré pivo a väčšinou aj chutné jedlo bolo v kontraste s neuveriteľne zlou obsluhou - raz doniesli najprv hlavné jedlo, potom polievku alebo nedoniesli nič, neskrývané sklamanie, že zase prišli zákazníci, menu len v azbuke, žiadne jazykové znalosti atď. Na druhej strane to však patrí k cestovateľským zážitkom, ktoré vytiahneme kedykoľvek pri podobnej obsluhe u nás doma - a nakoniec - takmer vždy sme odchádzali najedení.

Rýchlik z Odessy mal odchod o 14:00 a príchod o 23:00 a jeho vozne pozostávali len z ležadlových vozňov, čo bolo celkom príjemné. Čudovali sme sa, že vlak má okrem pár dvojminútových aj jednu dlhšiu zastávku, a keď sme do tej stanice vchádzali, hneď sme aj pochopili prečo. Biznis zastávka. Babušky ponúkajúce chladené pivo, vodu, sušené ryby a vynikajúce  buchty plnené čerstvým ovocím. Zaujímavé je, že všetky babušky majú rovnaké ceny.

Nevedeli sme, kde strávime ďalšiu noc, ale stanica Odessa s veľkolepým vysvieteným privítaním to vyriešila za nás. Len jednou nohou som bol von z vagóna, keď sme dostali prvé ponuky ubytovania. Rozhodli sme sa vyskúšať tento typ ubytovania, ťažko povedať podľa akých kritérií, ale vedeli sme, že nasledujúce hodiny nás čakalo nezabudnuteľné dobrodružstvo.

Pred stanicou vošla naša babka do dráhy prekvapujúco ešte funfujúcej bielej Lady, uprostred autobusovej zastávky ju zastavila, šofér vyskočil a začal nakladať naše batožiny - tým sme zablokovali autobus idúci na zastávku a ten zasa križovatku za ním - nikto ale netrúbil, my sme rýchlo nasadli a nezatvorili pritom ústa.

"Braňo, takéto filmy dávajú na Dvojke po večeroch", hovorí mi Maťo, užívajúc si jazdu na mašine staršej ako vodič raziacu si cestu medzi ešte staršie vozy, nehľadiac na farby semaforov. Vystupujeme na Targovej 43 a veru nie je to hotel. Bytový dom, v ktorom sú drevené schody a úroveň podlahy je v každej izbe iná. Naša izba bola predtým babuškina obývačka a po našom odchode ňou zase bude. "Mám aj farebný televízor", ukazuje nám. My sa len neveriaco smejeme, keď zbadáme rozmery na stanici prisľúbenej vane.

Je už polnoc, ale v izbe je neuveriteľne teplo, ale aj keby nebolo, trápi nás smäd. Pýtame sa na cestu do centra, dostávame školenie o tom ako nehlučne prísť späť do bytíku, a po pár omyloch v nočnej Odesse sa ocitáme v centre. Ihneď sme dostali po papuli, lebo naozaj krása ruských a ukrajinských žien v Odesse naozaj nie je vhodná pre slabšie povahy. Po tom, čo sme zažili a videli za poslednú hodinu, to vnímame o to viac. Unavení popíjame polnočné pivo a nechce sa nám ísť do našej obývačky.

"Yes, of course", šokuje nás odpoveď "talentovanej" Nasťenky, pracovníčky zastrčeného informačného centra, ktoré si náhodou všímame nasledujúce ráno. Doteraz sme nestretli žiadneho čašníka, recepčného ani pokladníčku hovoriacu po anglicky. A ona povie, že samozrejme :) Celou Odesou prechádzame pešo, pozeráme a fotíme pamiatky, a konzumujeme - ceny také ako u nás v najvychytenejších podnikoch a vyššie. Po príchode k babuške na nás čakal na stole odkaz - asi päť riadkov písanou azbukou. Sme bez šance rozlúštiť tento Da Vinciho kód. Ale riešenie je jednoduché - vyjsť na ulicu a poprosiť niekoho, aby nám to prečítal. PRÍDEM VEČER, V CHLADNIČKE MÁTE UKRAJINSKÝ BORSČ, KÚPTE SI CHLEBA.

Pláže sú od centra ďaleko, večer teda chceme navštíviť tie - najmä najznámejšiu Arcadiu. Maršrutka nás tam vraj dovezie - aj doviezla, ale cesta tam trvala predlhých 90 minút. Taxíkom to dáte za 20. "Zemplínska Šírava", boli prvé Peťove slová pri pohľade na zhluk rôznych stánkov medzi ktorými dokonca zrazu prešla električka linky č. 5. Nechýbali old-timerovské kolotoče a pozdĺž chodníka zvažujúceho sa k moru bary. V tesnej blízkosti pláže sa bary menia na kluby, a ich počet a veľkosť nás fakt prekvapila. Bolo 9 večer a všetko prázdne. O tri čapované Obolone neskôr to však už neplatilo - na obrovské rady pred obrovskými klubmi sme pozerali s otvorenými ústami, a napokon aj nás to vcuclo do jedného znich.

Zrazu som sa zobudil a bolo presne poludnie. Čo na tom, že sme mali kúpené lístky na autobus do Kišineva o 7:00. Moldavská metropola si na nás musela počkať, my sme si naordinovali rehabilitačný deň po noci na Arcadii. Aspoň sme absolvovali free pešiu prehliadku po meste s nadšenou sprievodkyňou a ráno sme už boli na stanici, tentoraz autobusovej.

Príchod pol hodiny pred odchodom, autobus už prisavený, domnelý šofér nás skasol za batožinu (potom odišiel), prišiel originál šofér a keď už bolo 10 minút po oficiálnom odchode a vyzeralo to, ža už naozaj nik nepríde, pohli sme sa. Pozor, ešte pred prvou križovatkou sme však odbočili na čerpaciu stanicu - natankovať. Nechápali sme. 40 minút stál na stanici 100 m od pumpy, ale natankovať mu ani nenapadlo.

Do starého nemeckého autobusu sa už neoplatilo investovať nové tlmiče, cestujúci tak na hrboľatých cestách komicky skákali, dokonca ja osobne som raz aj hlavou atakoval strop. Nevedeli sme, ktorou cestou smerujeme do Kišineva, vedeli sme, že existujú dva varianty. Cez Podnestersko alebo priamo do Moldavska. Na hraniciach sme odovzdali šoférovi pasy, a keď nás krátko na to vyzval colník - ty, ty a ty - Evropska unija - von, vedeli sme, že Podnestersko nás neminulo.

Malá miestnosť so stolíkom pripevneným o stenu vo výške lakťov, dvaja colníci a my traja. "Oni si myslia, že tu je Moldavsko, ale my si to nemyslíme", vysvetlil nám polopatisticky jeden z nich. "A to je problem." Snažili sa nám vysvetliť, že tadiaľ nemôžeme, ale my už sme vedeli, ktorá bije. Nechali nás tam čakať, a keď sa vrátili, náš slovanský inštinkt nás nesklamal - "my už svoju rabotu urobili, a što vy?" nasadili sme nechápavý výraz, tak colník pokračoval: "Podarunok!" Stále sme sa hrali na to, že pochádzame z civilzovaného sveta a nerozumieme mu, spýtame sa len: "Aký podarunok?" "No, od srdca", usmial sa na nás colník, a už sme boli kamaráti. Kamarátsky som vytiahol po 5€ pre oboch, priateľsky sme sa rozlúčili, no a spolucestujúci sa tiež potešili, že už nemusia čakať. Mohli sme pokračovať cez Tiraspoľ do Kišineva. Ak Odessa pripomínala večerné vysielanie STV2, tak neviem čo potom Tiraspoľ a jeho mokré štvrte. Centrum sme ale (dúfam) minuli.

"My me v Indii!", povie Peťo, keď stojíme vystúpení z autobusu a rozhliadame sa vôkol. A aj to tak naozaj vyzeralo - maršrutky a malé autobusy chaoticky zaparkované na zablatenej ploche bez asfaltu, a veľký ruch, žiadne výškové domy, len mjenjačnice. Vyberáme informácie vytlačené z wikipedie, nachádzame dva hostely, vyberáme jeden z nich a nastupujeme do taxíka. Taxikár nevie, kde to je, ale kolegovia mu poradia a vysvetlia. Ktovie kam to ideme?

Smerujeme po štvorprúdovke, tak v snahe prelomiť rečovú bariéru sa pýtam taxikára, ktorým smerom je centrum." Pozrie na mňa nechápavo a prstom ukazuje nadol - "zdes centrum!" Naozaj by som netipoval, že som na najhlavnejšej ulici hlavného mesta európskej krajiny. V hosteli mali pár miest voľných, prichýlili nás a my sme sa cez moderné nákupné centrum so zaujímavým názvom MALL DOVA presunuli pešo späť na "hlavnú". Dostali sme do ruky mapu prefotenú na kancelárskom papieri (čo je vždy viac ako dostane turista v Poprade) a išli sme obzerať "pamiatky".

Počiatočný zlý dojem vytvorený ešte z hranice sa len veľmi pomaly vylepšoval, naozaj sme v Kišineve neobjavili nič mimoriadne. "Opera House" na mape úplne na konci hlavnej ulice znelo vábivo, a keď sme tam prišli, Peťo to náležito okomentoval: "Dom kultúry Svit!" Videli sme park so zaujímavou štruktúrou, veľkú plochu - námestie, vládnu budovu a túlali sme sa uličkami Kišineva až do večera. V hosteli sme dali moldavské víno s Talianom, pre ktorého bol Kišinev lacnou prestupnou stanicou do Odessy (lowcost let z Ríma + lacný vlak do Odessy), a nasledujúce ráno sme sa vybrali vlakom. Stanica v Kišineve je presný opak autobusovej, pekná a veľká. Vlak do Odessy bol čistý a príjemný s malým bistrom priamo v našom vagóne a cesta by ubiehala plynule nebyť povinných zastávok, keď sme spolu 6-krát ukazovali pasy, a už sme ani nevedeli komu ich vlastne ukazujeme. Maťo ponúkol hašlerkami oproti sediace sestry, čo sa ukázalo ako dobrá investícia - rozbalili domáce dobroty, ponúkli nám ich a vzápätí vystúpili s tým, že si máme urobiť hostinu. Spasiba!

Voľné popoludnie v Odesse sme využili návštevou pláží (cez deň sme ich vlastne predtým nevideli), a čakal nás nočný vlak do Ľvova. Ľvov na nás zapôsobil hneď od začiatku, vyzerá omnoho európskejšie ako to, čo sme doteraz videli. Naozaj by som ho odporučil na víkendovú návštevu porovnateľnú s návštevou Krakova. V meste sme strávili celý deň a večer sme sa pobrali na nočný vlak do Užhorodu. Ráno sme si pozreli hrad a veľmi pekný skanzen, centrum mesta, osobným vlakom sme sa presunuli do Čopu, odtiaľ pasová a colná kontrola a medzinárodným vlakom do Čiernej a cez Košice do Popradu.

Dnes nám môže byť ľúto, že sme sa nedostali na vtedy ešte ukrajinský Krym, keďže cestu sme absolvovali ešte pred ukrajinsko-ruským konfliktom. Snáď niekedy v budúcnosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?